Je možné milovať byť sám a prečo je to v poriadku?

Každá osobnosť je jedinečná a konkrétny človek preferuje životný štýl v súlade s jeho psychotypom. Niektorí si nevedia predstaviť život bez neustálej komunikácie s mnohými známymi a neznámymi ľuďmi, iní uprednostňujú odľahlý životný štýl. Je možné milovať byť sám a prečo je to v poriadku? Skúsme na to prísť.

V spoločnosti je veľa ľudí, ktorí milujú samotu, alebo skôr samotu. Pre niekoho je samota časom pôžitku, potešenia a šťastia, pre iného vážnym problémom, utrpením a túžbou. Sú aj ľudia, ktorých obdobia túžby po samote sa striedajú s neskrotnou túžbou po nepretržitej komunikácii.

V modernom rytme života stále nemožno dosiahnuť absolútnu samotu. No pre mnohých začína byť žiaduca doba, kedy si človek môže dovoliť izolovať sa od márneho sveta, ponoriť sa do zádumčivého stavu, pomaly sa venovať introspekcii a reflektovať svoje obľúbené témy. Nikto a nič nerozptyľuje, neprekáža, nedotýka sa.

Dôvody milujúcej osamelosti sú u rôznych ľudí tiež rôzne. Ľudská osobnosť je taká mnohostranná, že z nej jednoducho nemožno odvodiť nejakú nespochybniteľnú pravidelnosť. Ale všeobecné trendy existujú.

• Introverti... Ľudia tohto psychologického typu sú oveľa menej sústredení na interakciu s vonkajším svetom ako sami so sebou, sú zameraní na vnútorný svet, sú takmer neustále zaneprázdnení sebapoznaním, nemajú radi publicitu v akejkoľvek forme.Stredobodom pozornosti takýchto ľudí sú oni sami. Samotní introverti získavajú energiu, ktorá bola premrhaná v sociálnom prostredí, a sú presvedčení, že v samote nie sú osamelí.
• Jednotlivci s abstraktným myslením (tvorivosť, vedecká činnosť, nové pojmy, duchovné smerovanie, niečo iné). Je dôležité, aby sa sústredili na svoje vnútorné predstavy, sny, zámery. V prítomnosti cudzincov to pravdepodobne nebude fungovať, preto je samota pre takýchto ľudí prirodzeným prvkom.
• Silne notoricky známi ľudia s nízkym sebavedomím. Je pre nich ťažké byť všetkým na očiach, v samote sa cítia oveľa príjemnejšie.
• Ľudia s viditeľným postihnutím... Nie všetci členovia spoločnosti, s ktorými sa takíto ľudia musia kontaktovať, majú takt a zmysel pre proporcie. Je nepravdepodobné, že by niekomu bolo príjemné chytať poľutovaniahodné pohľady na seba alebo dokonca počuť náreky adresované sebe, takže títo ľudia spravidla milujú osamelosť.
• Páryv ktorých partneri, aj keď sú milujúcimi manželmi, uprednostňujú osobný priestor, označujú hranice a praktizujú dočasnú samotu.
• Ťažký, ťažký vzťah. Unavený, vyčerpaný človek, na tom nezáleží – muž alebo žena, sa mimovoľne snaží o samotu, aby sa aspoň na chvíľu dostal od skutočnej nočnej mory.
• Stáva sa, že vôľou osudu musí byť človek nútený vyrovnať sa s osamelosťou., postupne si zvyká byť sám a už nechce žiadne zmeny, obávajúc sa nových strát. Sám sa cíti dobre a pohodlne.

Väčšinou nesedia nečinne, ale sú zaneprázdnení premýšľaním o svojich nápadoch alebo intenzívnym štúdiom niečo nové (napríklad cudzí jazyk). Keď dobre poznajú svoj vnútorný svet, lepšie rozumejú obavám a skúsenostiam iných ľudí, súcitia s nimi a často prejavujú empatiu (empatiu). Zvyčajne sa takíto ľudia vyznačujú zdržanlivosťou, postojom, rozvinutou tvorivou predstavivosťou. Realisticky posudzujú udalosti, ktoré sa dejú, ľahko regulujú svoje emócie a sú k ostatným zdvorilí.

Milovníci osamelosti v živote sa snažia vybrať si povolanie súvisiace s duševnou činnosťou. Sú to matematici, vynálezcovia, filozofi, skladatelia, spisovatelia. Majú silný intelektuálny potenciál, sú zamerané na poznanie samých seba a dostávajú úplnú harmóniu iba vtedy, keď sú sami so sebou. Abstraktná inteligencia im umožňuje vyrovnať sa s mimoriadne zložitými konceptmi, riešiť vedecké problémy, vytvárať nové koncepty a posúvať pokrok.

Samozrejme, nie všetci obyčajní ľudia so záľubou v samote sa stanú významnými vedcami. ale v modernej realite nebude výber práce s minimálnym kontaktom s okolím ťažký. Sú to softvéroví vývojári, nezávislí pracovníci, knihovníci, lesníci atď.

V psychológii existuje celý trend, ktorého zástancovia tvrdia, že problém osamelosti vôbec neexistuje. Je chybou veriť, že absolútne všetci ľudia, ktorí pravidelne odchádzajú do dôchodku a vyhýbajú sa komunikácii všetkými možnými spôsobmi, sú egoisti a antisociálne osobnosti. Väčšina z nich nemá ani náznak nejakej duševnej poruchy. Pre priemerného človeka je v poriadku milovať samotu. Existujú extroverti, najotvorenejší a najspoločenskejší, zbožňujú hlučné spoločnosti, sú pripravení na neustále rozhovory s kýmkoľvek o čomkoľvek a všetkom, pre nich je osamelosť „ako smrť“.

Sú introverti, ktorí potrebujú súkromie a ticho. Nútený dlhý pobyt medzi inými ľuďmi ich psychicky vyčerpáva a samota je pre nich vytúženým oddychom. V samote je ich vnútorný svet naplnený harmóniou, myšlienky prichádzajú do poriadku, vnútorné napätie mizne. Sám sa človek upokojí a bude opäť pripravený komunikovať.

Oba štáty sú normou. Dôležité je len nepremeniť svoj život na osamelosť natrvalo. Nemôžete sa úplne stiahnuť do seba. Človek si musí vedieť užívať život, musí si nájsť čas (dávkovaný podľa uváženia samotnej osoby) na komunikáciu s inými ľuďmi (príbuzní, známi, kolegovia), na vytváranie romantických vzťahov, na trávenie času s priateľmi. A vytúžený čas na samotu s obvyklým odstupom od ruchu sveta a obľúbených úvah (napríklad filozofické kategórie, zmysel života, priestor a Vesmír) sa vždy nájde.

Treba poznamenať, že hovoríme o psychologicky zdravých, normálnych jedincoch, ale úplne odlišných v psychotype, formovanom charaktere, temperamente, životne dôležitých dôvodoch pre osamelosť. Neurotické vnímanie životnej pozície a s tým spojené patologické zážitky osamelosti, túžba po nepretržitom odpútaní sa od ľudí a chlad vo vzťahu ku každému môžu viesť k vážnym následkom a neustálemu utrpeniu, ale to je z oblasti medicíny.

Pre inteligentného, ​​neobyčajného, ​​sebestačného človeka samota – úplne prirodzený, šťastný stav. Pomáha obnoviť vyčerpanú silu, zbaviť sa únavy a zabrániť rozvoju stresových prejavov. Milovať samotu totiž vôbec neznamená chrániť sa pred všetkými nedobytnou stenou. Človek žije v spoločnosti a potrebuje komunikáciu. A aby sa dobre a pohodlne žilo, ľudia chcú, aby si sami (a nie podľa zaužívaných stereotypov v spoločnosti) vyberali, kedy, ako často a s kým budú komunikovať a ako dlho budú v samote.

Ale túžba po osamelosti a dlhotrvajúcom ústraní menia skutočné vnímanie sveta.... Pre človeka je čoraz ťažšie čeliť nepredvídaným situáciám a robiť rozhodnutia, ktoré si vyžadujú intenzívny kontakt s inými ľuďmi. Pre vyriešenie vzniknutého problému sa mu vôbec nechce vyjsť zo svojej „ulity“ a často radšej nič nerobí.

Osamelosť sa stáva zvykom. Zdravý človek primerane posúdi situáciu a pochopí, že je potrebná korekcia správania... V takejto situácii je dôležité zamerať sa na intenzívnu duševnú prácu, dosiahnuť hmatateľné výsledky a cítiť, že ste žiadaní.

Rozhliadnite sa okolo seba, oceňte svet okolo seba, venujte pozornosť zaujímavým ľuďom, ktorí nie sú ako vy. Čoskoro bude zrejmé, že váš postoj k sebe a k svetu sa rýchlo mení. Prestanete do seba bolestivo rýpať, naučíte sa na seba pozerať zvonku pozitívne, prekonáte egocentrizmus, upriamite maximálnu pozornosť na druhých. Potom láska k samote nebude ani v najmenšom zasahovať do pohodlného života a čas strávený sám so sebou prinesie vytúžené chvíle šťastia a úplnej spokojnosti so životom. Normálna sociálna aktivita zameraná nielen na seba, ale aj na iných, nedovolí, aby život prešiel a vedľa formátu „Milujem osamelosť“ bude vyhlásenie: „Milujem ťa, život!“.