Vlastnosti vyhýbavého typu pripevnenia

Detská náklonnosť k rodičom určuje vývoj ďalších vzťahov počas celého života človeka. Reakcia na bolesť, na odlúčenie od milovanej osoby, dôvera v seba a iných ľudí sa formuje v závislosti od stability citového spojenia s blízkymi. Pre človeka s vyhýbavou pripútanosťou je ťažké nadviazať dôverné vzťahy s ostatnými.

Vyhýbavý typ pripútanosti sa vytvára, keď človek zažíva nepohodlie pri komunikácii so svojimi blízkymi. Pre jednotlivca je ťažké otvoriť svoje pocity druhým, úplne dôverovať aj milovanej osobe. Vo všetkých situáciách radšej koná nezávisle, aby sa vyhol priamej závislosti na niekom. Z tohto dôvodu sú všetky jeho vzťahy s ostatnými povrchné.

Tento typ pripútanosti je často výsledkom ťažkej psychickej traumy, ktorá spôsobuje emocionálne blokády. Citová neprístupnosť, bezcitnosť, neschopnosť súcitu, postoje k nedôvere a necitlivosti sú akousi ochranou. Subjekt sa tak správa k inej osobe, pretože nechce zažiť intenzívnu bolesť z odmietnutia.

Odborníci identifikujú 2 hlavné typy vyhýbavej pripútanosti.

• Úzkostlivo-vyhýbavý typ pripútanosť sa vyvíja ako reakcia na chlad matky, nereagovanie, dištancovanie, odmietanie a lakomosť, keď rodič prejavuje lásku k dieťaťu. Potreba intimity vedie k frustrácii, preto sa snaží vyhýbať úzkemu spojeniu s ostatnými. Rodičia nereagujú na volanie o pomoc a neprejavujú žiadnu reakciu na potreby dieťaťa.Rôzne traumatické situácie, násilie, telesné tresty môžu tiež spôsobiť vznik úzkostno-vyhýbavého pripútania. Niekedy sa tento typ emocionálneho spojenia vyskytuje u detí, ktoré sú nadmerne chránené rodičmi. Tak veľmi sa snažia dieťa pohltiť, že chce utiecť niekam ďaleko, schovať sa pred nimi. V tomto prípade nie je miesto na zaistenie pripútania, pretože dieťa sa vo vzťahu necíti bezpečne, ale má strach z absorpcie.

• S typom vyhýbanie sa odmietnutiu pripútanosť, na rozdiel od anxiózno-vyhýbavej variety, má nízku mieru úzkosti a pozitívne vníma seba samého. Postoje k iným ľuďom však majú negatívnu konotáciu, ktorá nepriaznivo ovplyvňuje budovanie citovo blízkeho vzťahu a vyjadrovanie vlastných pocitov. Nedostatok úzkosti sa často dosahuje prerušením vzťahu s partnerom. Prechod do novej etapy vzťahu často sprevádza útek. Niekedy sa spoločník musí len vyrovnať s nedostupnosťou svojej spriaznenej duše a prestať sa pokúšať o obnovenie vzťahov, keď zrazu partner obnoví komunikáciu. Vzťahy sú postavené na princípe „príď a odíď“.

Porucha osobnosti sa môže prejaviť ako pripútanosť. Práve tento typ psychologického spojenia je často vlastný ľuďom s narcistickou a antisociálnou poruchou osobnosti. Narcisti a psychopati si užívajú samotný proces dobývania svojej obete, nasleduje strata záujmu o ňu a začína sa demonštrácia chladu a citovej neprístupnosti.

Najčastejšie sa vyhýbavá forma pripútanosti vyskytuje u mužov. Vedú k nemu bolestivé rozchody a odmietnutia spojené so spoločenskými stereotypmi, že muž by nemal plakať. Emócie sú zablokované už od detstva. Zákaz plačúcich chlapcov zmrazí ich city, ktoré následne môžu mužov priviesť k skorým infarktom. Nie je možné zakázať násilný prejav emócií zástupcovi silnejšieho pohlavia.

Ľahostajný postoj k dieťaťu alebo naopak prílišná starostlivosť ho odrádza od blízkych vzťahov. Dieťa ani neplače, keď je oddelené od svojej matky. A hoci si všimne jej návrat, pokračuje vo svojej práci a neponáhľa sa šťastne k rodičom. Človek si od raného detstva drží odstup. Radšej nie je v žiadnom vzťahu a nepotrpí si na dotykový kontakt. Ak matka vezme takéto dieťa do náručia, potom sa snaží dištancovať, čím demonštruje popretie akýchkoľvek citov k nej.

U dospelých existuje túžba vzdialiť sa od predmetov, ktoré sa k nim približujú, vyhýbanie sa láske. Toto správanie vedie k depresii a osamelosti. Ich vzťahom s opačným pohlavím zvyčajne chýba hlboká intimita a silné emocionálne spojenie. Nepripútajú sa celou svojou dušou k partnerovi, nenechajte si ho ujsť. Je možné, že dlho nevolajú ani neprijímajú hovory a potom sa správajú, akoby sa nič nestalo. S viazaním sa nikam neponáhľajú a stretnutie s milovanou osobou považujú za dočasný jav.

Takíto ľudia sa vyhýbajú nežným citom a rozhovorom od srdca k srdcu. Nepodporujú pokusy rozprávať o milostných citoch partnera. Chránia sa pred emóciami druhej polovice. So svojim spoločníkom sa dokážu dobre zabaviť bez hádok a škandálov, no zároveň paralelne hľadať dobrodružstvá na boku a novú lásku. Subjekt často mení partnerov. Jeho nestálosť často spôsobuje psychickú traumu ostatným.

Muž väčšinou nemá voči družke žiadne záväzky. Dámy hovoria o svojich partneroch ako o hrdinoch nie ich vlastného románu.Pri približovaní sa vo vzťahu často vzniká strach a človek je citovo uzavretý. Nevesta na úteku je ukážkovým príkladom prejavu úzkostlivo-vyhýbavej náklonnosti. Žena má pred nadchádzajúcim novým životom prejav hrôzy. Má strach zo svojho nového postavenia a neznáma. Na jednej strane sa človek usiluje o blízkosť, na druhej strane sa bojí odmietnutia.

Potláčaním vlastných pocitov ľudia s vyhýbavým typom pripútanosti často prejavujú agresiu. Niekedy podčiarknutá nezávislosť až arogancia v sebe skrýva pochybnosti, nízke sebavedomie.

Človek s vyhýbavým typom pripútanosti sa nesnaží preniesť svoje emócie na druhého človeka, ale akékoľvek pocity v sebe potláča, minimalizuje. Ale vnútorné nepohodlie vyvoláva vznik nepriateľstva voči partnerovi. Začne túto osobu od seba odtláčať.

Intímne vzťahy sú sprevádzané obranným postojom a odstupom. Najdlhšie vzťahy sa rozvíjajú so zástupcami úzkostného typu pripútanosti, pretože sa ich snažia udržať akýmkoľvek spôsobom a všetko odpúšťajú. Chlad vo vzťahu nevystraší úzkostného človeka, ktorý ide po zblížení aj vtedy, keď sa predstaviteľ vyhýbavého typu začne vo vzťahu dusiť a uteká. Dočasný odstup končí obnovením komunikácie.

Schopnosť potlačiť svoje emócie umožňuje ľuďom s vyhýbavou pripútanosťou dosiahnuť veľký úspech v pracovnej oblasti. Nepotrebujú súhlas, nehromadia odpor, nepociťujú strach z rizikovej udalosti, majú odhodlanie a dôveru vo svoje schopnosti. Takíto jedinci sú schopní zachovať si v ťažkých situáciách súdnosť bez toho, aby udalosti dramatizovali. Najčastejšie sa ich nápady a plány realizujú v plnom rozsahu. To však neznamená, že všetci ľudia s týmto typom pripútanosti sú úspešní a bohatí.

Americkí vedci zastávajú názor, že typ pripútanosti sa počas života človeka nemení. Sleduje sa stabilita modelu vzťahov stanoveného v detstve. Formovaný typ pripútanosti sa stáva integrálnou súčasťou osobnosti. Čo by mali robiť ľudia s vyhýbavým štýlom citového spojenia? Skrývajú sa pred svojimi citmi a emóciami, takže nevedia, ako sa vyrovnať s bolesťou duše.

Náprava pripútanosti zrelej osobnosti je plná veľkých ťažkostí. Osoba bude potrebovať určité vnútorné zdroje a podporu. Milujúce oči si treba predstaviť. Musíte si spomenúť na pohľad vašej zbožňujúcej babičky, starého otca, tety, strýka, staršieho brata alebo sestry.

Ďalším krokom je naučiť sa dôverovať sebe. Za týmto účelom stojí za to analyzovať vaše silné stránky, schopnosti a zručnosti. Budovanie sebavedomia umožňuje človeku vzdialiť sa od afektívneho typu pripútanosti a vybudovať si stabilné a bezpečné vzťahy s ľuďmi. Iba neuveriteľné vnútorné úsilie pomôže napraviť situáciu zmenou obvyklého spôsobu pripútania.

Najdôležitejším bodom pri náprave typu pripútanosti je zmena samotného prístupu k vzťahom. Transformácia skresleného pripútania na bezpečný typ je možná pomocou krátkodobej terapie zameranej na emócie, ktorá je zmesou rôznych metód s gestalt terapiou.